Častokrát hľadáme zbytočne veľmi komplikované spôsoby dosiahnutia úplne základných vecí. A tak je to aj pri spájaní sa so svojím telom. Vnútorná žena, vnútorný muž, silové zviera, bohyňa, bojovník... hľadáme archetypy, hľadáme nehmatateľné a pritom úplne zabúdame na základy. A na nich to celé stojí. 

Dnes už je ťažké nájsť terapeuta, ktorý vám nesľúbi, že ak absolvujete jeho program, budete bohatí. Niekde sa však asi chyba stala, keďže tu tých ezoterických milionárov stále nevidím. Opať by som vám rada dala krátky návod, ako to vidím ja. 

Koľkokrát v živote si môžeme zažiť dno? Koľkokrát v živote si môžeme zažiť temnotu? Koľkokrát si môžeme zazit Fénixa? Myslíte, že existuje nejaká hranica? Ja myslím, že nie. 

Určite ste sa už stretli s tým, že sa na vás ľudia vrhali s otázkami: „Čo ti je? Prečo sa tak tváriš? Stalo sa ti niečo?“ A väčšinou k tomu stačí úplne máličko, len sa neusmiať. Na záujme o ľudí, na ktorých nám záleží, nie je samozrejme nič zlé. Ak sa však z toho stáva hodnotenie, nie je to už o láske, no o tom, ako (ne)komfortne nám samým v tom je. U nás doma bol takýto človek označovaný ako „kakabus“. 

Určite ste už v nejakých ezoterických kruhoch počuli, že sa na vás môžu nalepiť energie iných ľudí. Možno ste aj uverili tomu, že keď sa cítite po nejakom stretnutí unavení, môže za to tá osoba. Ja mám na to trošku iný vhľad a vysvetlenie. Lepí sa to na nás alebo nám skutočne iba lepí?

Vo všetkých knihách čítame, od všetkých poradcov počujeme, že komunikácia je základom zdravých vzťahov. Pre každého má však slovo komunikácia zjavne iný význam. Pre niekoho to môže byť kričanie na druhú osobu, pre niekoho vydieranie, pre niekoho rozprávanie sa o operatívnych záležitostiach domácnosti, pre niekoho diskusie v komfortných témach… Pre mňa je to PRAVDA.