Každý z nás si nesie v sebe príbehy. Z detských skúseností, vzťahov, zlyhaní, úspechov aj z bolestivých momentov. Sú to tiché príbehy o tom, kým sme a kým naopak nie sme, akí sú ľudia okolo nás a čo môžeme od života očakávať. Problém však nastáva v momente, keď staré príbehy vytvárajú našu realitu, ktorá už dávno nie je pre nás pravdivá.
„Dokiaľ si neuvedomíme nevedomé, bude riadiť náš život a my to budeme nazývať osudom.“ Staré príbehy často pôsobia práve takto – neviditeľne, no veľmi silno.
Staré príbehy fungujú ako filtre, ako mapa nervového systému.
Ak si o sebe nesieme presvedčenie, že „nie som dosť dobrá“ alebo „lásku si musím zaslúžiť výkonom“, naše správanie sa tomu prispôsobí. Podvedome si budeme vyberať situácie, ktoré tieto presvedčenia živia. Ak sme napr. zažili odmietnutie, môžeme si vytvoriť príbeh, že blízkosť je nebezpečná.
Ako už bolo povedané, tieto reakcie nie sú vedomou voľbou. Sú to naučené odpovede tela cez myšlienkové vzorce a emócie. Často si všimneme, že reagujeme neprimerane silno, máme pocit, že „to nie sme celkom my“, alebo že konáme proti vlastným hodnotám. V skutočnosti sa ozýva starý príbeh, ktorý bol kedysi potrebný.
Vplyv na kvalitu nášho života
Držanie sa starých vzorcov je pre nás veľmi obmedzujúce. Môžeme mať pocit, že stagnujeme, opakujeme tie isté chyby alebo že nás niečo brzdí. Urobíme krok vpred, no zároveň ďalší vzad. Život sa mení, my sa meníme, no príbehy, ktoré si o sebe rozprávame, môžu zostať zamrznuté v minulosti. A práve tento nesúlad býva zdrojom našich nefunkčných vzťahov – či samých k sebe alebo k ľuďom okolo nás.
Trauma a pamäť tela
Mnohé staré príbehy majú korene v traume alebo silných emocionálnych zážitkoch. Nervový systém si tieto skúsenosti zapamätá a vytvorí ochranné mechanizmy. Keď sa potom objaví situácia, ktorá nám pripomína toto staré zranenie, telo reaguje, akoby sa minulosť opakovala. Vtedy žijeme v starom príbehu, ktorý sa znovu aktivoval a nie v prítomnosti. Problém je, že to, čo nás kedysi chránilo, nám dnes môže ubližovať. Reagujeme prehnane, zatvárame sa alebo útočíme, hoci aktuálna situácia si to nevyžaduje.
Kedy sú pre nás staré príbehy zdravé?
Nie všetky staré príbehy sú pre nás nezdravé. Príjemné spomienky na maminu, pocit bezpečia z detstva, rodinné tradície, to všetko nám môže dodávať oporu. Zdravé staré príbehy nás spájajú so sebou, s druhými a s hodnotami, ktoré chceme žiť aj dnes. Zdravý príbeh vieme nosiť v sebe bez toho, aby nás ovládal. Môžeme ho cítiť, môžeme na neho spomínať, ale zároveň nás netlačí žiť niečo, s čím už dávno nesúznieme. Rozdiel nie je v tom, či je príbeh starý, ale v tom, ako s ním žijeme dnes.
Ako sa vieme z tohto kolotoča dostať?
Púšťanie starých príbehov nie je o pozitívnych afirmáciách či násilnému pretváraniu myšlienok. Mal by byť láskavým, postupným procesom k životu v prítomnosti.
Prvým krokom je uvedomenie. Ja tomu rada hovorím aj Základná škola. Bez nej sa ďalej nepohneme. Všímaj si opakujúce sa myšlienky, ktoré vytvárajú tvoju identitu. Čo si o sebe myslíš, aká si? Aká si v práci? Aká si doma? Aké sú tvoje slabé stránky? V čom sa spochybňuješ? A potom sa spýtaj: Kedy som tomuto uverila? Je to stále pravdivé? Všetky odpovede si môžeš zapísať, aby si sa k tomu mohla vrátiť, keď budeš potrebovať.
Druhým krokom je práca s emóciami, ktoré sú stelesnením našich myšlienok. Preto v tejto fáze pozoruj, ako sa so zapísanými odpoveďami cítiš. Si smutná? Nahnevaná? Ubolená? Frustrovaná? Následne si ich dovoľ prežiť. Pomáha spomalenie, všímavosť k telu a jeho prejavom, či terapeutická práca, kde sa vytvára pocit bezpečia.
Tretím krokom je prepísanie príbehu. Tento krok býva najťažší a je možné, že ti bude trvať dlhšie, než by si čakala. Dokonca budeš možno požiadať o pomoc niekoho skúseného. Namiesto snahy presvedčiť sa o opaku svojich myšlienok, skús hľadať nové, realistickejšie formulácie. Pýtaj sa: Čo by bolo pre mňa zdravým presvedčením? Napríklad namiesto „nie som dosť dobrá“ môžeš vytvoriť nový príbeh „učím sa a rastiem, aj keď robím chyby“.
Staré príbehy sa tvorili roky, preto je veľmi dôležitá trpezlivosť. Každá minúta v prítomnosti je krokom k slobodnejšiemu a autentickejšiemu životu.
