Ženy sa ma často pýtajú: „Ako sa zbavím hnevu?“ A ja im na to odpovedám niečo, čo ich väčšinou trochu zaskočí: „Hnevu sa nezbavíš. Ale môžeš ho dokončiť.“
Hnev je zdravá emócia. Nie je to chyba v systéme. Nie je to niečo, čo by sme mali vyrezať zo svojej osobnosti ako pokazený orgán.
Hnev je energia hraníc. Je to vnútorný oheň, ktorý nám pomáha povedať:
„Toto je už za čiarou.“
„Toto sa mi nepáči.“
„Takto sa so mnou nebude zaobchádzať.“
„Tohto mám už dosť.“
Mnohé z nás však boli vychované v presvedčení, že dobré dievčatá sa nehnevajú. Hnevať sa nie je slušné. Hnev je zlý. Keď sa hnevám, som škaredá.
Dobré dievčatá sú milé. Dobré dievčatá sa usmievajú. Dobré dievčatá chápu, odpúšťajú, prispôsobia sa…a keď treba, tak ešte upečú koláč. A tak sa stane niečo veľmi zaujímavé. V situácii, keď naše telo cíti jasné „NIE“, my povieme „Áno, v pohode.“
A tento malý moment zrady voči sebe sa môže zopakovať tisíckrát. Keď partner prekročí hranicu, keď šéf naloží ďalšiu prácu, keď rodina očakáva, že zase všetko zachránime, keď sa niekto správa arogantne a my sa ešte ospravedlníme.
A hnev? Ten nikam nezmizne. On sa len uloží. Trochu do čeľuste. Trochu do krku. Trochu do panvy. Trochu do chrbta. Ako keby telo malo tajný sklad, kde odkladá všetky tie momenty, keď sme išli proti sebe. Ak sa hnev neprežije vedome, začne sa meniť.
Niekedy sa zmení na:
- chronické napätie v tele
- bolesti v sánke, chrbte alebo panve
- výbuchy v úplne nevhodných momentoch
- alebo na tichý vnútorný tlak, ktorý nás robí podráždenými a unavenými
Čínska medicína by tento stav nazvala stagnáciou energie. A stagnácia v tele rada vytvára rôzne „zhluky“. Cysty, myómy, nádory... Skrátka nič, čo by sme si dobrovoľne objednali do svojho tela.
Na mojich seminároch často stretávam ženy, ktoré si svoj hnev nikdy nedovolili cítiť. Nikdy naplno nepovedali, čo naozaj cítia. Celý život boli „tie rozumné“. Celý život boli naozaj tými dobrými dievčatkami, ktoré chceli najprv vyhovieť svojmu oteckovi, neskôr partnerovi.
A hádajte, s čím často prichádzajú? S mnohými z vecí, ktoré som práve spomenula.
A hádajte ešte jednu vec: Akých partnerov si podľa vás najčastejšie priťahujú? Agresívneho magora, ktorý urobí oheň na streche za oboch. Alebo tichého „ťuťka“, ktorý im zrkadlí ich vlastnú neschopnosť postaviť sa za seba. Psychika má totiž zvláštny zmysel pre humor. Keď hnev potlačíme, život nám ho začne hrať zvonka.
Ako teda hnev dokončiť?
Nie tak, že začneme kričať na ľudí v potravinách alebo hádzať taniere o stenu (aj keď priznávam, niekedy by to mohlo byť terapeutické). Ide skôr o to, dovoliť hnevu prejsť telom vedome.
Tu je pár jednoduchých tipov:
Povedz malé „nie“.
Nemusí to byť revolúcia. Stačí drobnosť. „Dnes neprídem.“ „Toto teraz nezvládnem.“ „Potrebujem čas.“ Každé malé „nie“ je ako otvorenie ventilu.
Pohni telom.
Hnev je energia. A energia chce pohyb. Rýchla chôdza, búchanie do vankúša, dynamický tanec, boxovacie vrece, hlasné vydýchnutie. Telo presne vie, čo s tým.
Pomenuj pravdu.
Niekedy stačí veta, ktorú si povieme nahlas: „Toto ma nahnevalo.“ „Toto bolo nefér.“ Je prekvapivé, akú úľavu môže priniesť obyčajná úprimnosť.
Dovoľ si cítiť hnev bez viny.
Hnev z teba nerobí zlého človeka. Robí z teba človeka s hranicami. A hranice sú základ zdravých vzťahov.
Skús si dnes položiť jednu jednoduchú otázku: Kde idem proti sebe?
A možno práve v tomto mieste začína liečenie. Nie veľkým dramatickým rozhodnutím. Ale malým, tichým, veľmi dôležitým slovom: Nie.
