Ja hovorím, tvárme sa ako chceme a cítime...
Určite ste sa už stretli s tým, že sa na vás ľudia vrhali s otázkami: „Čo ti je? Prečo sa tak tváriš? Stalo sa ti niečo?“ A väčšinou k tomu stačí úplne máličko, len sa neusmiať. Alebo mať pms či menštruáciu. Nepochopte ma zle. Na záujme o ľudí, na ktorých nám záleží, nie je samozrejme nič zlé. Ak sa však z toho stáva hodnotenie, nie je to už o láske, no o tom, ako (ne)komfortne nám samým v tom je. U nás doma bol takýto človek označovaný ako „kakabus“.
Bežia nám v hlave myšlienkové pochody typu: „Čo jej zase je. Veď by sa mala usmievať. Čo som zas povedal/spravil. Mal by som ju rozosmiať. Takto sa mi nepáči. Takto s ňou nie je sranda.“ Poznáte to? Ja isto. V minulosti som mala veľmi podobné reakcie, nepáčilo sa mi, keď bol niekto vážny, hĺbavý, keď sa málo usmieval. Dokonca som si myslela, že je moja povinnosť to zmeniť a urobiť ho veselým. Vážnosť vnímam ako jednu z posledných vlastností, na ktorú by som si u mňa spomenula, preto mi nebola nikdy blízka. Až do momentu, keď som sa rozhodla prestať hrať svoj obranný mechanizmus šaša zabávača.
Samozrejme, že nám je všetkým (alebo väčšine) príjemnejšie byť v spoločnosti veselých ľudí. A tých melancholických nechávame niekde stranou. Častokrát tam príde odsúdenie, potreba zmeny, či až nepochopenie a tlak. Tlak na to, aby z toho vystúpili, pretože nám sa to nepáči.
Najčastejšie v tom býva nepríjemne ľuďom, ktorí si v svojom pôvodnom rodinnom systéme nezažívali doma úplnú pohodičku či časté úsmevy na tvári. Fyzické či emočné násilie v rodine, neprítomný otec, chýbajúce prejavy lásky, odpojená a nenaplnená matka... To všetko môže prispieť k vytvoreniu traumatického zážitku. Takéto dieťa sa veľmi snaží častokrát svojich rodičov zmieriť, byť tým, kto ich rozveselí, kto prinesie tú dobrú náladu do nepokoja a zamračených tvári spoločenstva. Zároveň si však vytvára vzorec, že všetko ostatné je nezdravé a nechcem byť tomu na blízku. V dospelosti sa z týchto detí stávajú ľudia, ktorí neradi chodia do konfrontácie, ľudia, ktorí sa snažia všetkých uzmieriť a vytesniť akúkoľvek nepohodu či hnev.
Na druhej strane stojí človek, ktorý si práve niečím prechádza. Možno je to naozaj iba obyčajné PMS, no aj nemusí. „Kakabus“ môže prežívať náročné obdobie v partnerskom vzťahu, môže sa trápiť pre svoje deti. Môže pociťovať v tele bolesť, smútok, môže byť unesený katastrofickými scenármi svojho ega a omámený strachom. Môže byť ale aj jednoducho iba unavený, či nemať chuť na zábavnú spoločnosť. Nepoznáme príbeh toho druhého človeka, nevieme, čím presne všetkým si v tomto momente prechádza. A posledné čo potrebuje je, byť za to hodnotený.
V svojej terapeutickej praxi vidím, ako veľmi majú ľudia potlačené svoje emócie, ako veľmi si nedovoľujú prežívať to, čo sa im naozaj deje. Vstúpia na ulicu plnú cudzích ľudí a nasadia si masku spoločensky prijateľného výrazu. Určite ste to už niekedy v živote urobili aj vy. Potlačili seba, svoje skutočné pocity a prispôsobili sa tomu, čo sa páči, čo sa vyžaduje, čo nespôsobuje nechcenú pozornosť či odmietnutie. Ja sama som si túto masku v minulosti nasádzala častokrát. Dnes to už nerobím. Ked’ sa cítim pod psa, tak aj môj výraz o tom bude hovoriť. Keď som smutná, moje kútiky úst budú smerovať dole. Keď som unavená, budem pôsobiť ako otrávená. A keď to tak budem cítiť, tak sa budem tváriť ako kakabus. Nehanbite sa za to, kým ste a ako sa cítite. Buďte naopak na seba hrdý, že si dovoľujete byť autentický vo všetkých podobách seba samého. Aj v tých tienistých, spoločnosťou odsudzovaných.
Čo môžeme urobiť ináč ako pozorujúci?
Pristupuj k človek v takejto situácií iba vtedy, ak tam nemáš žiadne hodnotenie. V momente ak cítiš, že sa ťa jeho výraz emočne dotýka, najprv si ujasni, kde v tom si ty. Čo presne ti na tom vadí? Čo sa ti na tom nepáči? Prečo by si chcel, aby to bolo ináč? Kedy sa ty takto tváriš? Máš ty rád na sebe tento výraz? Koho z tvojich blízkych ti to pripomína? Zažíval si niečo podobné v detstve? Ak zistíš, že za tým posúdením, je naozaj tvoje zranenie, tam je priestor pre tvoj rast a liečenie. Potom k nemu môže pristúpiť, no z úplne inej pozície.
Ak ti vážny, zamračený, seriózny výraz tohto človeka nevadí a iba tam chceš byť pre neho, vstupuj do jeho poľa s týmto vedomím, bez očakávania akejkoľvek správnej či nesprávnej odpovede. Skús vymeniť otázku „Prečo?“, za „Ako sa cítiš?“. A nech ti sám, ak to tak bude cítiť povie, čo sa deje. Možno zistíš, že sa nedeje vôbec nič, že iba premýšľala nad tým, čo budem zajtra variť na obed alebo je skrátka unavený.
Čo môžeš urobiť ináč ako kakabus?
Ak si ty v roli „kakabusu“ a niekto k tebe pristúpi a bude chcieť riešiť výraz tvojej tváre, s láskou ho môžeš ubezpečiť, že sa no netýka jeho (teda ak sa ho to naozaj netýka). Jasné, môžeš mu aj povedať „Staraj sa o seba, do toho ťa nič“ :), no ten prvý variant je nežnejší a zároveň vyjadruje pochopenie obáv toho druhého.
Tvárme sa ako chceme a cítime, lebo jedine vtedy sme to my. A ak niekto hľadá falošný úsmev, tak ho v láske môžete poslať... k niekomu inému.
